Vyspala som sa dobre pred veľkým dňom? Veruže vyspala. Na moje počudovanie som ráno nebola unavená, mrzutá a viac menej som ani nebola v strese, i keď sa mi triasli ruky a bilo mi srdce, no faktom je, že som od večera nemohla jesť ani piť, takže možno aj to zohralo svoju úlohu. Budík som si nastavila presne na čas, ktorý mi stačí na prípravu, pretože u mňa je najhoršie to čakanie. Nebudem predsa vstávať o hodinu a pol skôr a hodinu si potom budem klepkať po stehne a znervozňovať svoju myseľ. Všetko som si pekne porobila, zbalená som už bola (základné hygienické potreby, nočná košeľa a spol.) a vyrazili sme.
Musím sa pochváliť, pred odchodom som bola iba raz na wécku (za iných, stresových okolností, sa to opakuje aj niekoľko krát – napr. kedysi som pred zubárom šla aj 2-3x). A v nemocnici som nebola už vôbec, pričom som s tým akosi rátala, že stres ma určite poženie. Nepohnal. 🙂
Po príchode to šlo ako na bežiacom páse
Keďže zákrok na moju žiadosť vykonával môj gynekológ a ten mi sľúbil, že pôjdem prvá, nebudem musieť čakať a hlavne, že to NIČ nebude, tak aj bolo. Prišla som, zložila sa, dala do košielky, natiahla sťahujúce pančuchy, ktoré sú povinné a mala som približne 10 minút spoznať sa s dievčinou, ktorá so mnou bola na izbe kým ma už aj volali na sálu. Okuliare dole a ide sa. Síce nemám obrovské dioptrie, ale nie som zvyknutá byť bez okuliarov, čo som tentoraz považovala za veľké plus. Všetko som videla iba do tej miery, do akej som chcela a nič ma na sále nerozptylovalo, pritom tam bolo ľudí ako mravcov (doktor, anesteziológ, jedna sestra, druhá sestra, sanitár…). Ľahla som si na stôl a aj keď som mala zrýchlený tep, bola som úplne pokojná a zhlboka som dýchala ako sa to učím z meditácií. Sama si to doteraz nedokážem vysvetliť. Čas, ktorý som bola ešte pri vedomí trval asi 3 minúty. Vtedy sa ma ešte raz anesteziológ opýtal na “tie moje alergie” (lebo však to sme riešili na predoperačných) a ja som mu zopakovala, že mám HIT a pre istotou som spomenula aj alergiu na sóju a bielkovinu kravského mlieka. Nemám ich potvrdené, no keďže mlieko vieme, že mi nerobí dobre a sója sa v mnohých anestézach nachádza, išla som na istotu. Nikto nič nenamietal, nestretla som sa so žiadnym negativizmom typu “nevymýšľajte, každý dostane rovnakú anestézu” a podobne. Prístup na jednotku! Neviem čo mi dali, to som sa samozrejme nepýtala, veď ako by to aj vyzeralo, no nemala som žiadne neželané reakcie!
Asi minútku predtým než mi pichli anestézu a dali kyslíkovú masku ma ešte doki chytil za koleno a povedal, aby som sa nebála, že bude všetko v poriadku. A ja som sa nebála. Pre mňa je veľmi dôležitý prístup, ľudskosť a jeho slová ma maximálne upokojili!
Ako som sa sem dostala?
Keď som sa prebudila, teda keď som sa pokúšala prebudiť, bola som vo svojej nemocničnej posteli. Prvá myšlienka – ako som sa sem dostala? 😀 Nikdy som anestézu nemala a pre mňa bolo tak strašne nepochopiteľné, ako dokáže človek tak tvrdo zaspať a prebudiť sa niekde úplne inde. Inak priznám sa, jedinú “zlú myšlienku” na sále som mala a to: ,,Čo ak sa im nepodarí uspať ma a ja to celé budem vnímať?” Haha! Ani neviem ako som zaspala a ani neviem ako som sa prebrala. 😀
Prvé minúty boli nepríjemné. Vnímala som, že sa okolo mňa ľudia rozprávajú, aj som chcela reagovať, no nevládala som otvoriť oči. Myšlienok som ale mala milion a prevládala tá, ktorá hovorila: ,,Nechajte ma spať!” 😀
Asi na 2 minúty som cítila žalúdok v krku. ,,Uff, budem vracať?” Bol to presne taký pocit, ako keď si histaminik náhodou vypije a ráno sa prebudí, že sa s ním točí svet a pýta sa to von. Ja sa vtedy automaticky hádžem na bok, do mojej pokojnej polohy. Avšak sestričkám sa to nepáčilo a asi 2x ma stiahli naspäť na chrbát. Až keď som sa prebudila som si uvedomila, že hups veď tam mi tečie infúzka a ja tu ňou trhám lebo chcem spať. 😀
Konečne vnímam okolie
Neviem ako dlho to trvalo, no viem, že doki mi prišiel 2x oznámiť, že je všetko v poriadku. Ja som ho vnímala aj prvýkrát, len som to akosi nevedela dať najavo. Ale sestrička bola presvedčená, že som to určite nevnímala. Kristínka, ktorá so mnou bola na izbe, mi až potom hovorila, že počula ako sa ma pokúšajú prebudiť. ,,Patrícia vstávajte, Patríííciaaa”. Hm, asi sa mi fakt dobre spalo. 🙂
Po tom, čo som sa už ako tak vzchopila som ešte nejaký čas mala pustenú infúziu a asi 4x mi merali tlak. Mala som ho totiž pomerne dosť nízky (aj keď to je u mňa bežné). Bolesti žiadne, pocit na zvracanie trval fakt iba tie dve minútky a bolo dobre. A tak sme sa začali rozprávať, sestričky nás chodili sledovať, priniesli sem tam nejaké papiere na podpis a po istom čase sme mali skúsiť ísť na záchod, ktorý bol oproti našim dverám. A tam to prišlo…
Jediný negatívny moment z celého zákroku
V ten deň nás tam malo podobný zákrok päť. Ja som bola prvá, no na záchod som šla ako posledná. Kristínka vstala, sama prešla, vrátila sa a všetko bolo ok. Ja som si sadla na postel a akurát tak som si ľahla späť. Sestrička, že nevadí, tak nech si ešte poležím. Avšak keď sa to zopakovalo už 3x a ja som už pomaly fakt musela cikať, nebolo mi všetko jedno. Akonáhle som totiž z polohy v ľahu prešla do polohy sedu, točil sa mi celý svet. Keď už som mala pocit, že to dám, postavila som sa, no pri konci postele sa mi zahmlelo pred očami a musela som si sadnúť na pripravenú stoličku. A tak mi sestrička znovu pomohla do postele a povedala, že príde neskôr. Neušla mi však poznámka medzi sestričkami, že ,,To vážne? Veď ona bola prvá!”… Viac mi netrebalo a prepadli ma myšlienky, že si ma tam určite nechajú lebo nie som schopná ani vstať z postele. Klasický opušťák. Ešteže som nebola sama a Kristínka ma veľmi podporovala, za čo som jej vďačná. Myšlienky som odohnala, začala som ešte viac piť, pojedla som pár bezlepkových piškotiek, ktoré som si tam vzala a keď sa sestrička o trištvrte hodinku vrátila, Patinka sa postavila a pekne prešla na záchod. Umyla som si studenou vodou tvár a od tej chvíle bolo lepšie. Za hodinu na to ma pustili domov.
Oddychový režim
Doma ma čakal oddychový režim, pretože aj keď mi už bolo omnoho lepšie a vertigo odišlo, stále som bola pričapená a unavená. Naobedovala som sa, pospala som si, dala si čaj, znovu si pospala a do večera som bola viac menej úplne fit. A tak isto aj ďalšie dni. Žiadne vracanie, žiadne hnačky, žiadne bolesti hlavy, ktoré bývajú po anestéze bežné. Zvládla som to! A polyp je konečne preč!
